...[29.12.2016] Zaujímavý článok o mileniáloch TU

O MNE | kvázi beletrizovaný životopis?......
HLAVOHRMENIE | názory, myšlienky a iné katastrofy......
BRNÍM V BRNE | extrakty z môjho študentského života......
LETOM SVETOM | zážitky s túlavou obuvou......
FOTÍM | aparát je kamarát......
PÍŠEM | ošklbaná poézia, poviedkový počin a tri recenzie......
ARCHÍV | čo nemá kategóriu, hľadajte tu......

Červenec 2012

Storm

28. července 2012 v 23:49 | Aerosol |  Impressions
Nemám strach z búrok. Milujem ich. Aké fascinujúce je hľadieť na oblohu, pokrytú kupolou mračien, a vidieť oslepujúce záblesky a počuť mocné hromy, vnímať tú neuchopiteľnú a nepochopiteľnú energiu, ktorú v sebe búrka ukrýva...
Nemám strach z búrok. Milujem ich - najmä tie letné, čo prídu ako osvieženie po prehriatom sparnom dni, keď sa človeku nechce dýchať ani žiť.
A predsa sú desivé...

Dreamland over the Rainbow

28. července 2012 v 21:30 | Aerosol |  Impressions
Dvíha sa vietor... Plachtí ponad polia, ponad domy, a unáša ma preč, čoraz ďalej, až tam...
Zatiaľ len v mojej mysli. V mojich predstavách a túžbach. No o tri dni poletím. Poletím s vetrom do vybájených diaľav, do krajiny večnej jari, večnej zelene a dúh, fantastických mýtov a prastarých hradov.
Írsko.
Existuje miesto, kde je krajšie? Kde znie hudba, ktorá rozoznieva srdce radosťou viac, než tá írska? Kde sú lúky a pasienky zelenšie, než tie írske? Kde sú tváre ľudí pehavejšie a vlasy ryšavejšie, než tie írske?
Nepoznám také.
Írsko je ako sen.

Silent Sunflower

22. července 2012 v 23:30 | Aerosol |  Impressions
Dívam sa na vyschnutú slnečnicu predo mnou na mojom stole a mám dojem, že naše pocity sa v mnohom nelíšia. Chýba mi Palo, môj Palinko, ktorý mi túto maličkú slnečnicu zastokol do vlasov, keď bol naposledy u nás, chýba mi ten pocit radostnej letnej roztopaše a bozk vo večernom pološere.

Slnečnica. Tichý usmievavý kvet, monumentálne žltý, až mi to tají dych, ktorý s radosťou nastaví slnku i druhé líce.
Uschla. Radosť je preč.

Space Is Mine.

9. července 2012 v 14:20 | Aerosol |  Impressions
(písané uprostred noci, oslobodené od zaužívaných koncepcií)

Akoby len namaľovaný na temnom plátne bol ten svet, čo ma tak fascinuje a dojíma, ten svet, ktorý siaha až za hranice našich snov, je šíry, ďaleký a neprebádaný... Plný fascinujúcich zázrakov, nepresdtaviteľných priestranstiev a momentov, ktoré sa nám nikdy nepodarí dosiahnuť... Svet nad našimi hlavami, oveľa ďalej, než ktokoľvek vôbec nazrel, či túžil nazrieť, medzi trblietavými hviezdami, podobnými drahokamom a či prostým ihravým iskrám, i za nimi... Niekde tam, v diali vesmíru.

Ani nedokážem vysvetliť, čo na ňom ma tak láka a fascinuje, ani sama celkom nerozumiem tej rozkoši a bázni, ktorú zažívam pri pohľade nahor, na oblohu posiatu skvostnými jagavými bodkami... Ach, kiežby mesiac nežiaril tak jasne, i keď sám je skvostný, chcem preklenúť jeho jas a vidieť, čo je za ním, keď vzdialenejšie miesta neuzrie moje krátkozraké oko nikdy...

Tu, hľa, znie výpoveď rojka, večného vetroplacha, ktorému všetko bližšie ako Proxima Centauri zdá sa tak vzdialené a neznáme, ktorý túži byť až snáď až príliš výnimočný... Ale hviezdy za nič nemôžu, sú únikom, sú vznešené, kamenné, plynné, horiace, tak veľmi veľmi úžasné, že blúznim...
Drahý človek, ľutuj, že nie si teraz so mnou, uprostred noci pod hviezdami, len šepotavý vietor vo vlasoch a medzi prstami, že nestieraš rosu zo stebiel trávy chodidlami a necítiš ten smiech v duši, ktorý sa ani nemusí rinúť ústami... Ale je tam. Ukrytý na horšie časy, lebo od tejto chvíle je už všetko len horšie, príliš svetla i sveta na to, aby sme mohli vidieť tú čistotu a krásu.

Ó, áno, ako len ľúbim tento svet. Donekonečna a ešte ďalej by som ho hladila, láskala pohľadom mojich zelených očí, obetovala by som sa mu... Chcem žiť preň. Som šialenec, viem, označte ma za kacíra, blázna, upáľte ma, vlastne nie. Chcem žiť a dýchať ten nočný vzduch, dúšky môjho živlu, ktorý znamená viac než všetko ostatné, nočné kráľovstvo, toľko spiaceho života naokolo... Všetko sní, všetko je čisté vo svojom sne, lebo sen, akokoľvek zvrátený, je nevinný, len sa trblieta v podvedomí a za nič nemôže... Budem snívať donekonečna, pretože smiem, pretože sny mi nikto nevezme... Ostanem taká, aká chcem, a bude mi naveky dobre... Len ja a hviezdy na nebi, ó, koľká nádhera.

Hovorte mi o Bohu, ak chcete, ale ja viem, že vesmír je niečo viac. Rúham sa vďačne, pre vesmír, v ktorom je možné všetko, ktorý netrestá a každý v ňom má svoje miesto... Je jedno, či zatvoríš oči, alebo vnímaš plnými dúšakmi to, čo ti tá nádhera ponúka... V tej takmer posvätnej chvíli, vtedy, uprostred noci, máš jedinečnú možnosť vnímať srdcom, tak ozajstne, ako sa len dá.

Ver mi. Viem, o čom hovorím.

Alebo možno nie, pretože som naozaj len blázon, len obyčajný človek, ako ty, i každý iný... Ale to, čo teraz vravím, si naozaj myslím, som tu a teraz a som úprimná. Prijmi moje slovo ako chceš... Ale nesúď.

Nikto nemá právo súdiť. Vo vesmíre sme všetci rovní. Vesmír nám nič nedáva... A predsa toľko.

Aj keď sa stratím, viem, kde je môj domov. Je tu. Je všade. A vďaka za to.

Aerosol *the mad one with a dream*