...[29.12.2016] Zaujímavý článok o mileniáloch TU

O MNE | kvázi beletrizovaný životopis?......
HLAVOHRMENIE | názory, myšlienky a iné katastrofy......
BRNÍM V BRNE | extrakty z môjho študentského života......
LETOM SVETOM | zážitky s túlavou obuvou......
FOTÍM | aparát je kamarát......
PÍŠEM | ošklbaná poézia, poviedkový počin a tri recenzie......
ARCHÍV | čo nemá kategóriu, hľadajte tu......

Delirium

13. prosince 2013 v 18:29 | Aerosol
Balada o nebeskej klenbe


Ten obraz, neviem ho dostať z hlavy. Je tu, stále sa vynára na pozadí môjho vedomia alebo podvedomia, dookola krúži v mojej hlave a pripomína sa mi zas a znova. Nedá mi pokoja.
A tá veta. Prvá veta môjho veľkolepého príbehu o skoku, vzlietnutí a páde, o svete naopak, o okne a bosých nohách a nočnej košeli a bledej pokožke a o mne. O jednom z mojich ja. Jednej mojej tvári, ktorá neexistuje a nikto o nej nevie. Predsa tu je, len v úkryte.
Nádych, výdych.

Studený vzduch halí útle plecia, zviditeľňuje sa v hmlistých obláčikoch pary.
Tesne pred svitaním je všetko temné, ešte i pouličné lampy svietia mútne a ich oranžová žiara nie je tak živá a medová ako po polnoci. Len ďaleko na východe preniká do sveta prvá predzvesť brieždenia, hviezdy strácajú svoju jagavosť a to malé dievča, ktoré sme ešte nespomínali a ktoré si nikto nevšimol v okne na šiestom poschodí, len hľadí do diaľky a nič nevidí, lebo v tej obrovskej vzdialenosti zrak upiera do seba.

Nikdy som ťa nemilovala natoľko, aby som kvôli tebe skočila z okna.

Vlasy berie ľahký vietor, hrá sa s nimi a vháňa ich do tváre, lepí na takmer vysušené pery. Po pleciach pochodujú zimomriavky ako šíky vojsk, no chlad na povrchu nie je ničím oproti tomu elektrizujúcemu vzrušeniu zvnútra.
Je ráno. Nesmierne pokojné ráno, okrem vzduchu sa nič nehýbe a celá scenéria mesta je stelesnením tuhého spánku. Čím dokáže tak mĺkva atmosféra naplniť absolútnym vzrušením jednu bytosť a popohnať jej srdce do bláznivého rytmu? čím to je, že vo vytržení takmer nič nevníma, akoby ani nepoznala to nebezpečenstvo, čo na ňu číha v takej výške? Len sedí, zmáhaná chladom, a predsa nevkĺzne dnu, nestrčí bosé biele päty pod teplú perinu a nepozve sen pod viečka.
Nikdy som ťa nemilovala natoľko, aby som kvôli tebe skočila z okna.

Unášaná spomienkami do zákutí mysle, do ktorých si toľkokrát zakazovala vstúpiť, prekračuje všetky tabu, ktoré si kedy nastolila. V tejto chvíli už nič nie je sväté, nič nie je zakázané a nič nie je nemožné.
Svet je naruby. Prevrátený hore nohami, zrazu strechy panelákov visia z neba a dole, pod nohami sa rozprestiera len šíra nekonečnosť farby riedeného tušu.
Potrasenie hlavou. Nádych, výdych. Opäť tie obláčiky pary.
Takže ešte žijem.
Na hranici, čo si budeme klamať. Pred tristo rokmi by ma upálili, no v dnešnej dobe je oheň príliš drastický.
Prepáč mi to, Pali. Dnes nedávam zmysel, dnes už nič nedáva zmysel.
Jediné, čo viem, je... Že som ťa nikdy nemilovala natoľko, aby som skočila z okna. Tá láska, sebazničujúca odovzdaná krutá láska, to nebol môj prípad. Nepotrhala by som si kvôli tebe srdce. Nekvárila by som svoju myseľ pridlho. Jeden jasný čistý koniec a to stačí, tak je to najlepšie.
Želal by si si, aby som bez teba zabudla aj dýchať? Aby som viac nevedela nájsť zmysel pre moju existenciu?
Skákať z okna... Aké bláznivé. Hlúpe. Trápne. Nie tak srdcervúce, ako záplava krvi z rozrezaných zápästí vo vani, skôr len ako jeden nemý nepochopený výkrik. Posledné zbohom. Voľný pád a potom nič.
Nie, neskákala by som kvôli tebe. Je mi to ľúto, asi som naozaj neľúbila dosť.
Ale teraz... Všetko je iné, trochu pokrútené. Prečo tu sedím? Z roztopaše? Pokúšam šťastie? Nie. Som zvedavá.

Akoby niekto vychrstol pohár mlieka do tej tušovej kaluže. Všetko nadobúda pevné kontúry, obrysy naberajú ostrosť a matné šero strieda nepreniknuteľnosť noci.
Svet je naruby.
Odpusť mi to.

Kam až zvedavosť dokáže dohnať ľudskú bytosť? Zahrávať sa s osudom nie je rozumné, veď by stačilo tak málo a okno by ju mohlo vyvrhnúť do odchádzajúcej noci bez možnosti návratu. Prečo? Prečo?
Asi som hlúpa.

Prvý zvuk toho rána, tichý neveriacky smiech, akoby nič z toho, čo sa práve dialo, nebolo skutočné. Akoby ten obrovský mestský svet v priebehu sekundy mohol spľasnúť ako bublina, rozprsknúť sa na spŕšku drobných kvapôčok a zmiznúť raz a navždy.
Smiech. Univerzálna zbraň. Univerzálna výzva k činu.
Nikdy nič nebrala vážne. Smiechom sa vždy obránila pred krutým ťažením reality a hodila za hlavu všetko. Dnes takto isto hádže za hlavu i seba... Veď v tom má už dlhoročnú prax.
A akoby to nebola žiadna veľká veda, akoby ani nešlo o život, len o sklenú guľôčku či odtrhnutý modrý gombík z kabáta, odtrhla sa od okenného parapetu, okno len neveriacky zazívalo a prevrátená realita jej zamávala na rozlúčku.
Veď ak je svet naruby, ak je hore dolu a dole zase naopak - podľa správnosti by ani nemala spadnúť. Bláznivý, nepochopiteľný svet.
Uniesol ju vietor, ľahkú nočnú košieľku vyhrnul až kdesi nad ramená - veď už je ráno, deň, cez deň je nočná košeľa zbytočná - a zem sa priblížila... Natoľko, že bola naveky vzdialená a nedosiahnuteľná.
Balón naplnený héliom.
Odletela.
Prvé lúče slnka ožiarili svet.

A v tom svete, v tom bludisku záhad a banalít a stratených lások a žiarlivosti, zloby, neochoty, slaných sĺz a nekonečnej neuchopiteľnej krásy...
...sa rozpleštila na mliečno-modrej nebeskej klenbe ako márny pominuteľný drozd na prašnej ceste.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sandy Sandy | 13. prosince 2013 v 23:17 | Reagovat

Toto bolo kráááásne! :-) Mala by si začať písať nejakú poviedku na pokračovanie, jedného čitateľa už máš ;-) A ten čitateľ strašne veľmi obľubuje tvoje krásne opisy :-)

2 Aerosol Aerosol | Web | 14. prosince 2013 v 0:05 | Reagovat

Ďakujem veľmi ^^
Vieš, rada by som začala znovu písať, ibaže sa poznám - nič s pokračovaním nie som schopná dokončiť a momentálne ani nemám nápady. Budem sa však o to snažiť, lebo písanie mi chýba =)

3 Sandy Sandy | 15. prosince 2013 v 20:40 | Reagovat

To ti verím, aj mne veľmi chýbalo, a to veľmi veľmi dlhú dobu, ale keď to nejde, tak to nejde, siliť nie je dobré. Každopádne, prajem veľa nápadov, možno niekedy stačí aj skúsiť, aj keď niečo menšie, len tak pre radosť ;-)

4 Saňa Saňa | 20. prosince 2013 v 23:45 | Reagovat

juj, Rebe, krásne narábaš so slovíčkami! Milujem hru so slovami,ktoré sú prepletené a niekedy spojené skôr akoby náhodou a tebe to teda valí :D A aj keď nie som veľký fanúšik smutno-kruto-nešťastných príbehov, ktorý je kus cítiť z tohto, slovíčka sú kúzelné :D

5 Aerosol Aerosol | Web | 29. prosince 2013 v 1:08 | Reagovat

Ďakujem ti veľmi pekne, Kati, potešila si ma ^^ Ono... Ono to ani nemal byť smutno-kruto-nešťastný príbeh, veď nakoniec neskočila z okna kvôli láske ale zo zvedavosti a dokonca nespadla na zem, ale vzlietla k oblohe...! Ale no, hej, je to také kadejaké xD

6 Saňa Saňa | 3. ledna 2014 v 23:57 | Reagovat

Isteže, pociťujem ten značný rozdiel motivácií k pochybnému činu a jeho následnému zakončeniu ako o stupienok viac potešujúci pre moje drahé srdce :DDD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama