...[29.12.2016] Zaujímavý článok o mileniáloch TU

O MNE | kvázi beletrizovaný životopis?......
HLAVOHRMENIE | názory, myšlienky a iné katastrofy......
BRNÍM V BRNE | extrakty z môjho študentského života......
LETOM SVETOM | zážitky s túlavou obuvou......
FOTÍM | aparát je kamarát......
PÍŠEM | ošklbaná poézia, poviedkový počin a tri recenzie......
ARCHÍV | čo nemá kategóriu, hľadajte tu......

Fear

27. ledna 2014 v 0:39 | Aerosol
Povedala som mame, že ju ľúbim, asi prvýkrát po niekoľkých rokoch. Držala som ju za ruku, keď sa tam chúlila vedľa mňa v tme a plakala, a mne vypadlo pár sĺz tiež. Poslala ma preč, vraj si nemusím robiť starosti, mám toho i sama dosť, a že ona len prechádza ťažkým obdobím.


Často vravím, že putá dôvery sú medzi nami už v podstate pretrhané a ja nemám potrebu sa rodičom zverovať alebo im volať z Brna aspoň raz do týždňa. Vravievam, že hoci aj máme vcelku dobrý vzťah a dokážeme aj hodiny priateľsky konverzovať, v určitých veciach si nerozumieme a je to nezvratné, kdesi tomu chýba tá správna hĺbka.
Neviem si ale predstaviť, čo by som sama pred sebou bola za dcéru, keby som ju aj naozaj poslúchla a nechala ju tam samú vzlykať a trápiť sa...

Možno by som tieto slová ani nemala púšťať na internet; to, čo mamu momentálne trápi, je práve narušenie súkromia a podobné veci, pri ktorých neviem, čo si mám myslieť - na jednu stranu sa totiž bojím, že je to výtvor jej paranoje, a na druhú stranu sa obávam zrnka pravdy za tým všetkým. Ak však niekto z tých ľudí vypátral ešte i môj blog a číta tento článok... Odkazujem vám len toľko, že vám gratulujem. Môžete byť na seba hrdí. A divím sa, že ste ešte schopní sa na seba pozrieť do zrkadla.

A tak trochu ničomu nerozumiem. Mám strach. Utekám do kníh, dnes sa mi podarilo prečítať jednu a štvrť, prepadáva ma mizéria a márnosť. Zostávam doma do stredy namiesto do dneška, aby som robila mame spoločnosť - dala sa kvôli tomu všetkému vypísať na PN.
Dúfam len, že sa to všetko nejako utrasie a že sa mi podarí sústrediť sa na učenie, aby som dala skúšky, čo ma čakajú ešte o týždeň.
A chcela by som to všetko zapísať. Každé slovo, každý vnem môjho života, lebo verím, že stojí za zapísanie, len akosi neviem, čím začať, aby som tomu príbehu neukradla celistvosť. Predpokladám, že v konečnom dôsledku nenapíšem nič.

Filip si odo mňa pýtal adresu tejto mojej výlevárne... Povedala som mu, že si to musím rozmyslieť, a tým som v duchu myslela, že mu ho dám, no ešte predtým podniknem pár úprav na niektorých predošlých článkoch. Nakoniec som nezmenila nič. Bolo by to zbytočné - minulosť nezmením a pokúšať sa o to tu na blogu je len hlúpy rozmar. Tento blog som ja. A každé slovo bolo napísané z nejakého dôvodu. Zostanú teda na svojich miestach...

Nech vás sila sprevádza...
Aerosol *howl*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ilma Ilma | E-mail | Web | 8. března 2014 v 14:13 | Reagovat

Dokážu se do tvé role snadněji vcítit, protože jsem sama prožila cosi podobného.
I když si člověk říká, jak zlé to v rodině má, že je tam takový ten pouhý člen navíc - když dojde na nejhorší, uvědomíme si, jak moc nám na nich záleží. Uvědomíme si to ve chvíle, kdy je něco s námi či s nimi nebo když jim pouze není do zpěvu, když vidíme, jak trpí, jak se trápí. Nekoukáme pak doleva nebo doprava, ale prostě cítíme potřebu být tu pro ně. Člověk si pak uvědomí, že rodinu upřednostní před školou. A vyčítá si, že třeba jednou týdně ten blbý telefon nezvedne a nezavolá domů. Mně takhle za poslední rok došlo, že volám, abych slyšela hlas. Protože nikdy nevíme, kdy přijde den, kdy zavolat budeme chtt a bdue to zbytečné.
Snad na tom budete brzy lépe.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama