...[29.12.2016] Zaujímavý článok o mileniáloch TU

O MNE | kvázi beletrizovaný životopis?......
HLAVOHRMENIE | názory, myšlienky a iné katastrofy......
BRNÍM V BRNE | extrakty z môjho študentského života......
LETOM SVETOM | zážitky s túlavou obuvou......
FOTÍM | aparát je kamarát......
PÍŠEM | ošklbaná poézia, poviedkový počin a tri recenzie......
ARCHÍV | čo nemá kategóriu, hľadajte tu......

Shadow Monsters And How to Fight Them

26. března 2014 v 23:38 | Aerosol |  Ideas
Ten pocit, akoby ste už nikdy nemali byť šťastní.
Ten pocit, akoby ste strácali samého seba.
Ten pocit, že nevládzete ísť ďalej a nezvládate život.
Ten pocit, že tu nie je nik, kto by vás dokázal zachrániť.
Depresia.


V živote mám to šťastie, že nepatrím k jedincom, ktorých depresia sprevádza deň čo deň ako verná spoločníčka, ani mi nie je starou známou, ktorá sa objaví len sem-tam, no nikdy neodchádza príliš ďaleko.
Moje dni zväčša sprevádza radosť, smiech a láska, aj keď to znie ako to najväčšie klišé. Svoj život ľúbim a nemenila by som ho s nikým, som neskonale vďačná za ľudí, ktorí ma obklopujú a pred istým časom som sa naučila tešiť i z tých najmenších maličkostí, ktoré mi následne vedia vylepšiť deň.
A predsa, keď som na jeseň zverila svoje myšlienky, pocity a chmáry do rúk Mirke, mojej dobrej kamarátke, čo navyše vyštudovala psychológiu, vystrašila ma týmto nevítaným slovom.
Depresia. Depresia. Depresia.

Nechcela som to slovo prijať za svoje, nuž Mirka pripustila, že ak nejde o depresiu, tak o subdepresiu určite, no faktom zostáva, že v období, keď mi bolo najhoršie, som plakávala aj niekoľkokrát do týždňa. Slzy do očí mi naháňalo i to, keď som zostala sama čo i len na polhodinu, a niekedy som sa slzám nevyhla, ani keď mi práve niekto robil spoločnosť.

Jediné, po čom som túžila, bolo vrátiť späť čas strednej školy, ktorý mi ušiel neznesiteľne rýchlo, ale vedela som, že to nejde. Rátala som svoje prehry, rátala som, koľkým ľuďom som ublížila a koľkým svojím konaním stále ubližujem a bolo mi zo seba zle. Chcela som ujsť, uletieť, no môj útek by na tom nič nezmenil. Pred sebou som utiecť nemohla.
Dookola a dookola som si púšťala pieseň High Hopes od Pink Floydu. Krása tých slov, s ktorými som sa v danej chvíli vedela do najmenšej podrobnosti stotožniť, ma zakaždým rozplakala tak, že som nevedela prestať.
...a niekedy som ani nechcela prestať.

Teraz sú už veci inak. Cítim novú šancu a nehodlám ju len tak zničiť alebo zahodiť, no čiastočne som i rada, že som si tým prešla. Uvedomila som si totiž jednu vec.

Depresia sa ma snažila presvedčiť, že tá nešťastná osoba je moje pravé ja. Že inak to ani nemôže byť, pretože byť nešťastná kvôli tomu, kvôli čomu som nešťastná práve bola, je správne. Že plakať kvôli tým veciam, čo tak ľúbim a tak mi chýbajú, za to stojí. A že pokiaľ chcem zostať sama sebou, zákonite musím zostať nešťastná.
Dôležité je zdôrazniť, že depresia klame. Je lož žiť v presvedčení, že niet inej cesty ako byť nešťastný. Je lož žiť v presvedčení, že je to tak správne. Nestojí to za to. Ani najmenej.

Mávala som pocit, že neviem, kto som, pretože som dopustila, aby bola moja identita definovaná mojimi priateľmi. Akonáhle mi neboli na blízku, cítila som, že mi chýba kus samej seba. Vo chvíľach krízy som sa snažila upnúť sa na Aničku, prosila som ju, aby ma neopúšťala, čakala som od nej, že mi povie, čo je a čo nie je správne, a správala som sa ako prvotriedny emočný upír. Niekoľko nocí som v záchvatoch znechutenia zo samej seba predebatovala s Gabikou, ktorej som sa spovedala zo svojho života, keď som mala pocit, že niektoré moje výlevy by boli na Aničku už príliš. A pomohlo mi to. Obe mi pomohli, keď som sa topila, a vytiahli ma z najhlbšieho dna, no zachrániť ma nebolo v ich silách.
Zachrániť som sa totiž mohla jedine sama.

Potrebovala som nájsť nejaký pevný bod vo svojej identite. Niečo, čoho som sa mohla chytiť, vybudovať na tom svoju istotu, že viem, kto som a čo chcem od života, aby som sa necítila tak stratene a zúfalo. V skratke, kotvu.
Držať sa toho, čo mi navrávala depresia, ma ničilo. Držať sa toho, čo som získala počas môjho šťastného obdobia, mi zase depresiu spôsobovalo. Potrebovala som sa chytiť niečoho neutrálneho a byť proste sama sebou - ani šťastná, ani nešťastná, no na tej najlepšej ceste. Znamenalo to pre mňa vrátiť sa k obdobiu spred štyroch-piatich rokov do rovnakého zlomového obdobia medzi novým a starým prostredím. V duchu som si tento proces nazvala "renesancia samej seba".

Asi bude znieť hlúpo, keď vysvetlím, ako v praxi pre mňa táto renesancia prebiehala. Rozhodne to nie je konvenčný a všeobecne platný spôsob, ako sa vyhrabať z krízového stavu. Avšak myslím si, že je to dobrý príklad toho, že i obyčajné banality alebo hlúposti dokážu človeku pomôcť.
V mojom prípade išlo o tri veci: moju starú čiernu a pomerne smiešnu vlnenú čiapku, dúhový odznak a zapletený vrkoč. Spoločne s videami Carrie Hope Fletcher som si nimi pripomenula, aká som a aká aj chcem byť - veselá, trošku roztopašná a hlavne hopeful.

Because gloom is dark and full of terrors.

Popravde, teraz mi celá moja depresia pripadá viac-menej banálne. Je kopa ľudí, ktorí na ňu majú oveľa závažnejšie a reálnejšie dôvody. Dôkazom toho je isto aj to, že som sa z nej vyhrabala tak rýchlo...

Ak si však môžem dovoliť radiť... Pokiaľ depresia zavítala k vašim dverám, nenechajte ju, aby vám diktovala, kto ste a aký ste. Nehovorí pravdu. Nájdite v sebe kotvu, čosi stabilné, o čo sa môžete oprieť, a hlavne sa nevzdávajte. Good luck.

Aerosol *anti-gloomist*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sandy Sandy | 29. března 2014 v 11:25 | Reagovat

Poznám presne ten pocit, tiež som totiž mala podobné obdobie, ktoré trvalo na moje pomery až veľmi dlho a som rada, že sa už skončilo.
Ako si napísala (a veľmi pekne), treba si vždy nájsť nejakú tú kotvičku a taktiež sústrediť na pekné veci v živote a nehrabať sa zbytočne v minulosti (čo platí hlavne pre mňa).
Takže prajem aj tebe, aby sa ti darilo v "renesancii" a aby si sa tešila zo života aj naďalej :-)

2 Aerosol Aerosol | Web | 29. března 2014 v 11:43 | Reagovat

Sandy: Ďakujem pekne, zatiaľ sa mi darí a moja renesancia prekvitá :D Dúfam, že i teba chmáry budú ešte dlho obchádzať, alebo ideálne že sa už ani nevrátia :)

3 M. M. | Web | 12. prosince 2015 v 15:51 | Reagovat

Pěkný článek. Na depresi a na duševních nemocech vůbec je nejzrádnější jedna věc - a to ta, že nelze určit, kde končí nemoc a kde začínáš ty. Deprese ti sice vytváří sebeobraz, který je falešný, ale jak určit, kde ta faleš končí? Co ještě jsi ty a co už ne? To je něco, co určit dost dobře nejde, a to mnohdy ani zpětně.
Každopádně schopnost radovat se z maličkostí je určitě známka toho, že je deprese dávno za horami :-) A to je dobře.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama