...[29.12.2016] Zaujímavý článok o mileniáloch TU

O MNE | kvázi beletrizovaný životopis?......
HLAVOHRMENIE | názory, myšlienky a iné katastrofy......
BRNÍM V BRNE | extrakty z môjho študentského života......
LETOM SVETOM | zážitky s túlavou obuvou......
FOTÍM | aparát je kamarát......
PÍŠEM | ošklbaná poézia, poviedkový počin a tri recenzie......
ARCHÍV | čo nemá kategóriu, hľadajte tu......

Roaring Twenties

9. června 2014 v 2:43 | Aerosol |  Ideas
"Mami? Čo odo mňa očakávate?" odhodlala som sa konečne spýtať mamy otázku, ktorá mi blúdila hlavou už veru hodnú chvíľu.
"Prosím?" zatiahla, akoby neverila vlastným ušiam, čo za nehoráznosť sa to pýtam.
"Je to normálna otázka," zareagovala som bez výrazu, len môj pohľad bol spýtavý. Prekvapenie sa však z maminej tváre rýchlo vytratilo a odpoveď na seba nenechala dlho čakať.
"Čo od teba očakávame? Aby si mala normálny život, normálne pracovala, vedela sa o seba postarať, bola sebestačná, aby si nebola stále stratená v tých fantastických veciach, vieš, virtuálnej realite... Aby si bola spokojná a vyrovnaná. Si?"
Pokrútila som hlavou.
"Ešte sa o tom neskôr porozprávame, prečo nie si," dodala a zmizla za dverami.


Tento malý dialóg nie je fikcia, ale skutočný rozhovor, ktorý sa medzi nami odohral, zaznamenaný čo najpresnejšie. Myslím si, že má pomerne veľkú výpovednú hodnotu aj pre úplne nezainteresovanú osobu - odráža moju dilemu a pochybnosti, reakciu mojej mamy, aj jej postoj. Ten sľúbený neskorší rozhovor sa ešte neodohral, a neviem, či sa vôbec odohrá, avšak viem veľmi dobre, aká by bola moja ďalšia otázka, keby tento rozhovor pokračoval.

"A ty si?"

Myslím, že viem aj to, aká by bola odpoveď, keby mi mama chcela odpovedať naozaj úprimne. Nechcem však skĺznuť do osídiel kadejakých dohadov a domýšľať si priveľa. Chcem len vypovedať o svojej dileme, pretože na túto tému v poslednej dobe narážam na každom rohu a viem, že nie som jediná, kto sa cíti podobne, a taktiež chcem odôvodniť, prečo mi mamina odpoveď nepripadá celkom v poriadku.

Aby bolo jasné, uvedomujem si, že mame záleží na tom, či som v živote šťastná alebo nie. Nechce mi zle, vždy sa pre mňa snažila urobiť čo najviac a čo najlepšie a ja som jej za to vďačná. A o to viac ma trápi, keď si uvedomujem, že nedokážem žiť podľa jej noriem a pravidiel, nedokážem žiť podľa jej pravdy proste preto, že nie som ona a že vidím, že jej pravda v skutočnosti veľmi nefunguje. Nechcem ju sklamať, nechcem ju zraniť, chcem byť dobrou dcérou, ale mám pocit, že ak budem nasledovať jej predstavy a jej pravdu, sklamem v živote seba.

Prečo mi mamina odpoveď nepripadá celkom v poriadku?
  • Prvý kritický bod je slovko "normálne". Iste, je to slovo, čo sa často vyskytuje v našom slovníku, možno až pričasto. Nemám ho rada. Ak sa nad tým zamyslíte, čo to znamená "normálny"? Normálnosť je veľmi, veľmi relatívny pojem. Určité kritériá sú nastavené spoločnosťou, ale držať sa ich je smiešne, pretože v skutočnosti neobstoja. Spoločnosť nefunguje ako kolektívny hrdina zo štúrovských básní, kde všetci mladí junáci myslia aj konajú ako jeden. Spoločnosť sa skladá z množstva rozličných ľudí, ktorí sú síce ovplyvňovaní zvyškom spoločnosti, no vo väčšine prípadov majú aj vlastné názory, morálne pravidlá, normy a hodnoty, a to, čo je v očiach jedného považované za úplne normálne, niekto druhý odsúdi a zavrhne pod čiernu zem. Niečo ako "normálnosť" vlastne neexistuje. Nie je možné nájsť niekoho, kto bude úplne normálny v očiach všetkých ostatných. Čo si mám teda predstaviť pod pojmami "viesť normálny život" a "normálne pracovať"?

  • Druhý kritický bod sa nachádza v kontraste medzi "sebestačnosťou" a "stratenosťou vo virtuálnej realite". Nie som si istá, či som mamine slová zachytila naozaj verne a teraz ich už upravovať nebudem, lebo by som sa mohla vzdialiť od toho, čo sa naozaj odohralo, no vo chvíli, keď mi to mama povedala, vyznelo mi to tak, ako keby sa sebestačnosť a virtuálna realita v nijakom prípade nezlučovali. Ja si uvedomujem, že venujem viac času sledovaním videí na YouTube ako upratovaním vecí okolo seba, ale rozhodne by som sa neoznačila za stratenú vo fantáziách a nesebestačnú. Žijem v byte mimo rodičovského domu, sama si zabezpečujem jedlo, platím účty, organizujem svoj čas, periem svoje veci, snažím sa udržiavať neporiadok okolo mňa znesiteľný (áno, som bordelár), zaujímam sa o svet okolo seba (hoci ma zrovna nefascinuje politika ani MS v hokeji) a aj keď si svoj život nefinancujem sama, myslím, že tento výpočet stačí na potvrdenie toho, že sa dokážem o seba postarať. To, čo robím vo voľnom čase, je snáď už moja vec, nie? Nikomu tým neubližujem a robí ma to šťastnou, tak prečo by som sa za to mala cítiť zle?

  • Tretí kritický bod spočíva v slove "vyrovnaná". Ono je to pekná vec, byť v živote vyrovnaná... Ale s čím? S tým, kto som a kým chcem byť, alebo s tým, že som obetovala svoje ideály a túžby kvôli očakávaniam spoločnosti? S tým, že je proste mojou povinnosťou vyštudovať, nájsť si prácu, partnera, splodiť potomstvo a potom len prečkať zvyšok času do smrti? Medzi to nejaká tá hypotéka, stres a pribúdajúce vrásky, civilizačná choroba, ak sa pošťastí... Nie, ďakujem. Volajte ma naivnou, no ja verím, že sa dá žiť aj inak, že sa dá žiť šťastne, že sa dá plniť svoje sny.

Volám sa Rebeka alias Aerosol, mám dvadsať rokov a už nie som dieťa. A chcem žiť svoj život podľa seba. Ak mám prísť o svoje sny, svoju vieru a nádeje, nebude to teraz a nevzdám sa ich len tak.

Mimochodom, pre tých, ktorí by mali záujem prečítať si/pozrieť si niečo na túto tému (v angličtine), TU je odkaz na skvelý a veľmi pekne formulovaný článok od mojej kamarátky Gabiky a TU je odkaz na video od britskej vloggerky Emmy Blackery (a tiež jeden z dôvodov, prečo trávim toľko času na YouTube).

Can you remember who you were, before the world told you who you should be?

Aerosol *not giving up herself*
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Akrim Akrim | E-mail | Web | 16. června 2014 v 23:26 | Reagovat

Dnes nie som veľmi na komentovanie, lebo mám vygumovanú hlavu z učenia, ale jednoducho tu musím vysloviť jeden obrovský súhlas a obdiv a vieru, že budeš aj naďalej nasledovať svoje ideály a nevzdáš sa ich a zostaneš verná svojím vlastným snom!

Ešte sa vrátim a nechám po sebe lepší koment, sľubujem!

2 Aerosol Aerosol | Web | 17. června 2014 v 0:46 | Reagovat

Akýkoľvek komentár k veci poteší a ja ti zaň ďakujem, takisto aj za ten súhlas a obdiv a vieru :) A každý náznak toho, že nie som jediná, kto sa cíti podobne, mi dodáva silu veriť a ísť ďalej :) Dúfam, že aj tvoje sny si nájdu cestu k vyplneniu, nech sú akékoľvek.

3 Elena Elena | 2. října 2016 v 16:53 | Reagovat

Toto je úžasný blog, jsi skvělá. Jinak reakci tvojí mámy bych přeložila takto: "Postarej se o sebe, buď spokojená a vyrovnaná, abych nemusela mít strach. Odejmi to břímě strachu z mých ramen".
Je to pochopitelné, ale brát zodpovědnost za strachy druhých lidí, je zřejmě cesta do pekel.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama