...[29.12.2016] Zaujímavý článok o mileniáloch TU

O MNE | kvázi beletrizovaný životopis?......
HLAVOHRMENIE | názory, myšlienky a iné katastrofy......
BRNÍM V BRNE | extrakty z môjho študentského života......
LETOM SVETOM | zážitky s túlavou obuvou......
FOTÍM | aparát je kamarát......
PÍŠEM | ošklbaná poézia, poviedkový počin a tri recenzie......
ARCHÍV | čo nemá kategóriu, hľadajte tu......

Much Ado About Nothing

30. dubna 2016 v 23:40 | Aerosol
Nečakaná udalosť v živote je niekedy presne to, čo človek potrebuje, aby konečne dospel k rozhodnutiu, uvedomeniu alebo pocitu motivácie. Niekedy ide o maličkosť a niekedy zase o prelomovú životnú udalosť, niekto to zažíva často a iný vôbec. Pre mňa to všetko prišlo v stredu. Streda ma totiž úplne zrazila z nôh.
Preto je moja dnešná identita celkom čerstvá, svieža a vypraná v perwolle. Stal sa zo mňa lifestyle guru, ktorého poslaním je šíriť svoje vedomosti prostredníctvom blogu. A dnes prichádzam s novým, revolučným spôsobom cvičenia!

Chcete sa dať do formy, ale nemáte čas a peniaze na fitko? Nebaví vás len tak bezhlavo behať dookola pár blokov okolo vášho bydliska? Chceli by ste cvičením jednoducho žiť každý deň a nerobiť z toho špeciálny obrad?
Zaobstarajte si barle! Zaručené spevnenie svalovej hmoty už do troch dní, a to najmä v oblasti brucha, paží, zápästí, jedného stehna a vôle. Desať z desiatich odporúča!

Ako som vravela, streda ma úplne zrazila z nôh - doslova.

A pritom sa začala tak krásne: úspešne som vstala v nekresťanských ranných hodinách, spravila som si výdatné raňajky a o 7:30 som bola už poctivo v škole na prednáške, čo sa nestáva často. Fangie mi navyše na prednáške spríjemnil deň darčekom v podobe kakaového mlieka a samotná prednáška bola o dosť zaujímavejšia a podnetnejšia, ako kedykoľvek predtým. Dokonca som po jej skončení ani nemala chuť umrieť a cítila som sa veľmi živo, tak som si povedala, že sa nevrátim na byt, ale zaparkujem to s chalanmi do čajovne - veď sme spolu už celé mesiace nikde neboli.
A tak sme vyrazili: obaja, Kubo aj Fangie na kolobežke, lebo kolobežky sú cool, ja behom popri nich, tancovala som si pomedzi hustnúce dažďové kvapky. Blbli sme a bolo nám fajn.

"Rebe, a nechceš si taky pučit koloběžku?"
"Jéj, jasné! Díky, Fangie!"

Vžuuum, a svišťala som ako vietor dolu ulicou. Vžuuum, profesionálnym oblúčikom som zamierila do podchodu. Vžuuum, kĺzala som sa po bruchu.
Ladne, musím podotknúť. Štýlom "na víťaza", čiže ako keď sa niekto so zdvihnutými rukami raduje z úspechu, lenže v horizontálnej polohe.
Ale to nič nebolo. Rozrehotala som sa, chalani tiež, pomohli mi na nohy, ja som si pripomenula, že šmykovať v daždi na kolobežke nie je úplne dobrý nápad a následne Veselá čajovňa privítala tri veselé tváre. To som ale ešte nevedela, že moje vybočenie zo stereotypu ešte bude mať následky.

Následok č.1: Anitku nemal kto zobudiť a pripomenúť jej, že treba ísť do školy (nie, budík nestačí).
Následok č.2: Nuž, očividne moja denná kvóta pádov ešte nebola vyčerpaná.

Po hodine a pol v čajovni som zanechala chalanov dakde tam, v dyme vodnice, a pomaly som sa vybrala na odchod. Neponáhľala som sa, budova M je od Veselej vzdialená asi tak päť minút, ale ešte som ani nezišla po schodoch dole a pípla mi SMS. Anitka. Že zaspala. Ach jo.

Vžuuum.
Tentoraz to už také ladné nebolo. Oči zabodnuté do mobilu, nie zrovna pevné topánky a schod, ktorý má inú výšku než ostatné, je nepríjemná kombinácia. Na chvíľu mi prišlo zle a zrazu som nevedela ani zrátať, koľko mám končatín, vnímala som len to, že jedna z nich ma sakra bolí. Pár sekúnd na to sa ku mne prirútil čašník s pohárom vody v domnení, že som skolabovala, ale so širokým úsmevom som ho ubezpečila, že som v poriadku, nič to nie je, nie, nie, ďakujem, to zvládnem, prajem pekný deň.
Iste, zvládla som. S menším meškaním som dokrivkala do školy a vlastne to už ani tak nebolelo. Všetko v pohode.
No, a potom mi to začalo opúchať. Po ceste z prednášky mi už Anitka musela podopierať rameno a doma mi poskytla také tie základné inštrumenty potrebné pri prvej pomoci: obväz a mrazenú zeleninu.
A potom znovu do školy! Už som vedela, že by sa mi viacej hodil lekár ako seminár o írskej literatúre, ale čo už. James Joyce je proste príliš lákavá alternatíva. Lenže po hodine bol zrazu problém aj postaviť sa na nohy. Zistenie, že v budove je výťah, bolo úplným vrcholom dňa, lenže to už som sa aj tak slzám bolesti a emočného vypätia neubránila. A tak sa ma ujala Anežka s príjemne materinským dohováraním, že by som to mala dať vyšetriť a že ona ma odprevadí na polikliniku.
Výborne.

Na poliklinike to však bola taká klasika. To si musíte počkať, a viete, röntgen je iba do tretej, a čo tu vlastne robíte, toto je súkromná poliklinika, my vás tu neošetríme. Nevadí. Lekár mi aj bez röntgenu vedel povedať, že zlomené nič nemám, a vlastne to bol celkom milý pán, takže mi dobrosrdečne zapožičal aspoň barle, aby som sa nejako s božou pomocou vedela dopraviť aspoň na pohotovosť.
Viete, tie barle sú sakra užitočná vec.
A sakra namáhavá.
Bola som vďačná, že mi ich ochotne požičali. Po pár krokoch smerom k pohotovosti som však vedela, že na to už proste nemám. Ruky aj brucho slabé, noha boľavá, líca mokré od potokov sĺz. Oddych každých päť metrov. Nope. Doskackala som aspoň na šalinu domov a oceňovala som fakt, že moja noha je iba dočasne indisponovaná a nie načisto včudu.

Celkom mi to totiž obohatilo perspektívu. Pripomenulo mi to, ako veľmi ľudská identita závisí od toho, v akom tele človek prežíva, a aké veľké privilégiá má zdravý človek oproti hendikepovanému. Zrazu som lepšie vedela pochopiť, prečo sa moja mama zakaždým tak nešťastne díva na jazvy po operácii, ktoré ja sotva vnímam. Zrazu som si vedela lepšie predstaviť, s čím sa musí na mentálnej úrovni vyrovnávať človek, ktorý musí čeliť nejakému rozsiahlemu zraneniu alebo zásahu do svojho tela.
A za to som vďačná. Za celú túto skúsenosť, za fyzický tréning, ktorým si teraz prechádzam, aj za to, že sa teraz cítim viac v kontakte so svojím telom. Musím totiž pre úplne jednoduchý pohyb vpred používať svaly, o ktorých som ani nevedela, že existujú. A musím si vedieť priznať, kedy je treba prestať sa hrať na hrdinu a prijať pomoc.

To je nadnes všetko. A nabudúce... Hádam by som mala napísať návod "Ako spraviť z banality bájku."

Želám vám krásny deň!
Aerosol *šikovnosť-sama*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Marie Veronika Marie Veronika | Web | 1. května 2016 v 11:37 | Reagovat

Tak snad bude tvoje noha brzy v pořádku! Je každopádně krásné, že jsi z toho dovedla vytěžit tolik ponaučení a pochopení. Čas od času je fakt třeba připomenout si, že zdraví není samozřejmost. A když to jde bez trvalé úhony, tím líp :-)

2 Dievčatko so sovými očami Dievčatko so sovými očami | 1. května 2016 v 20:37 | Reagovat

Juj mrzí ma to Dúhová, vždy si patrila medzi "šikovné" tvory, ktoré statočne bojujú s gravitáciou, a mrzí ma, že je náhle bodík aj pre gravitáciu... nuž to, milo sa číta, že z toho máš niečo pozitívne, tvoj optimizmus ma prekvapuje, dojíma a zaroveň aj desí, lebo ma núti premýšľať, na čom by si nenašla svetlé stránky? :)

Prajem krásne uzdravenie, svalnaté rúčky a vtipné barlové poskakovanie v daždi. Tak náhle máš na pár dni 6 párov končatín, skvostné! Ako nejaký šumný hmyz, len neuviazni hore nohami ležiac na kutikule.

3 Aerosol Aerosol | Web | 1. května 2016 v 23:46 | Reagovat

[1]: Marie Veronika: Ďakujem, už sa to lepší, len som medzičasom stihla spadnúť aj s barlami pri vystupovaní z trolejbusu :D Vo všeobecnosti sa snažím každú udalosť vnímať ako príležitosť niečo sa naučiť, radšej než by som kvôli okamihu nešťastia mala preklínať celý svet a kaziť deň sebe aj iným :)

[2]: Anička: S odstupom času nájdem niečo pozitívne na všetkom :)
Šesť párov končatín je hádam nejak priveľa :P To by zo mňa už nebol hmyz, ale skôr šumný kôrovec ;)

4 Dievčatko so sovými očami Dievčatko so sovými očami | 2. května 2016 v 22:02 | Reagovat

[3]: mutácie sa v prírode dejú... a len tri teda no, aj to je dost :D

5 Polly Polly | Web | 31. května 2016 v 14:48 | Reagovat

toto asi bol jeden z tych magickych dni, kedy jedna necakana udalost vedie k druhej, ta zasa k tretej...a tak dalej, az kym clovek nepochopi, ze finale uz bolo ...a odnesie si domov barle :) ale hlavne, ze to nie je zlomene, to by asi bolo na dlho :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama