...[15.1.2018] Asi niekoho zarežem. Je ozaj krásne, keď sa mi v polovici písania vypne automatické ukladanie a ja po uverejnení článku zistím, že som prišla o polovicu z neho. Len tak, jedným kliknutím. Nenávratne. Je to ozaj frustrujúce a celkom intenzívne ma to odrádza od chuti do písania. TL;DR: Technické problémy ma opäť dostihli a článok Very Cultured je kvôli tomu nedokončený.

O MNE | kvázi beletrizovaný životopis?......
HLAVOHRMENIE | názory, myšlienky a iné katastrofy......
BRNÍM V BRNE | extrakty z môjho študentského života......
LETOM SVETOM | zážitky s túlavou obuvou......
FOTÍM | aparát je kamarát......
PÍŠEM | ošklbaná poézia, poviedkový počin a tri recenzie......
ARCHÍV | čo nemá kategóriu, hľadajte tu......

Perfect Fraud

27. prosince 2017 v 0:37 | Aerosol
O mojom vzťahu k divadlu som tu písala už dvakrát, v článku o našej inscenácii muzikálu Animal Farm a o inscenácii Midsummer Night's Dream. O minuloročnej, tretej inscenácii, ktorú sme so spolkom The Gypsywood Players podnikli, som sa tu prakticky ani nezmienila. Prečo zrazu to ticho? Má svoje dôvody, a to tie mi na dlhú dobu zašili ústa a zlepili prsty k sebe. Dnes sa o ne ale konečne môžem podeliť.


Rozdiel medzi dobrým a zlým režisérom vie byť bolestne obrovský a prácu zlého režiséra nezachráni nič. Expresivita hercov zrazu vyznieva trochu nútene, hudobníci či zvukári tiež nemajú chuť do práce, kostyméri si v zákulisí trieskajú hlavu o stenu a panuje všeobecné znechutenie.
Asi už je jasné, o čom budem v dnešnom článku hovoriť.

Gene sa nám predstavil minulý rok niekedy v októbri ako režisér z povolania, učiteľ, herec a inštruktor. Jeho referencie zo zámoria boli úžasné, úsmev široký, prístup priateľský. Všetko vyzeralo sľubne, veď kto by nechcel spolupracovať s Američanom, ktorý bol hlavou Americkej akadémie dramatických umení a v talóne má bohaté skúsenosti so všetkým možným?
Prebehol prvý konkurz, po ňom nám odhalil svoj zámer zinscenovať Spoon River Anthology a mohli sme sa pustiť do práce.

Krátke informačné intermezzo:
Spoon River Anthology nie je divadelná hra, je to zbierka básní z roku 1915 od amerického autora menom Edgar Lee Masters.
Každá báseň je monológom jedného z obyvateľov mestečka Spoon River, ktorí sú už uložení na miestnom cintoríne a chcú živým odkázať svojich posledných pár slov. Niekedy celé rodiny hovoria o tej istej veci, každý z inej perspektívy, manželia odhaľujú tajomstvá, priznávajú sa, využívajú túto poslednú príležitosť vyspovedať sa zo svojich životných príbehov. Kňazi, právnici a učitelia stoja po boku prostitútok, gamblerov a násilníkov, ich životy navzájom prepletené, spoločne odhaľujú pravdu o ľudskej náture a kľukatých životných cestách.

Genov počiatočný prístup pre nás bol úplne nový.

  • Žiadne učenie sa textu spamäti.
  • Cieľom je vžiť sa do postavy, parafrázovať myšlienku našich textov a následne to odimprovizovať.
  • Snaha zamerať sa na odovzdanie emócie textu je nedostatočná - treba sa zamerať na činnosti.

Vrhli sme sa do toho energicky a naše snahy priviesť postavy k životu boli pomerne dôkladné. Osobne ma mrzelo, že analyzovať emocionálny obsah textu nebolo vyhovujúcim prístupom, pretože s odhadovaním činností som mala väčší problém, ale bola to príležitosť naučiť sa niečo nové. Zamýšľať sa nad tým, či sa moja postava svojimi slovami snaží niekoho varovať, poďakovať niekomu, sťažuje sa, vyhráža, a tak podobne, bolo pre mňa výzvou.
Nakoniec som usúdila, že Peleg Poague, moje dievča od koní, si vyčíta, že sa životom nechala nachytať. Gene s mojou interpretáciou nemal žiadny problém a bol spokojný. S mojou druhou postavou, nábožensky založenou učiteľkou Emily Sparks, som si ale nevedela dať rady. Žiadna z mojich navrhovaných činností sa Genovi nepáčila, zdali sa mu príliš pasívne a nezaujímavé, ale to, čo navrhoval on, sa mi priečilo. Nemala som pocit, že by to z textu akokoľvek vyplývalo a moje snahy debatovať o tom s Genom vyšli nazmar. Po našom prvom rozhovore na túto tému už proste očakával, že sa podriadim, a keď som nedokázala splniť jeho predstavy, vyvíjal čoraz väčší nátlak, len aby zo mňa vykresal, čo chcel.
A tak sa stalo, že našich improvizácií na skúškach som sa začala desiť do takej miery, že sa mi tlačili slzy do očí, kedykoľvek som sa o ne pokúsila.

Negatívna skúsenosť jediného herca je však viac-menej zanedbateľná. Progres ostatných bol plynulý, Genove návrhy im vcelku dávali zmysel. Lenže semester plynul rýchlo a postupne sme si začali uvedomovať, že naša hra stále nemá žiadny pevný tvar. Poradie jednotlivých monológov sa menilo, úvod a záver hry boli stále vo hviezdach, pár postáv ešte stále nebolo obsadených a o ucelenom vzhľade kostýmov sme ani nesnívali. Ako by sme aj mohli, keď sa Gene rozhodol, že počas celej hry nikto z nás neopustí pódium?
Protesty boli zbytočné, argumenty zamietnuté. Čo tam po tom, že sedieť hodinu a pol na javisku je útrpné? Koho zaujíma, že každý herec hrá minimálne dve rôzne úlohy, ktoré sú mnohokrát typovo veľmi odlišné? (Predstavte si napríklad rozdiely medzi mojimi dvoma postavami - farmárske dievča a vážená učiteľka.) Vraj postačí, keď si zakaždým len inak uviažeme šál, rozopneme gombíky na košeli alebo vyhrnieme rukávy. Oproti predošlému roku, kedy sme mali kostýmy premyslené ozaj do detailu, vyšperkované a ručne vyrobené tímom našich kostymérov, to bola ozaj studená sprcha.

Čo sa studených spŕch týka, jedna nás čakala aj v oblasti hudby. Náš súbor vždy oplýval nadanými hudobníkmi, ktorí prešli niekoľkoročným hudbným vzdelaním a majú rôzne hudobné nástroje a ďalšie vybavenie, prípadne majú aj vlastné kapely. Obe predošlé inscenácie, na ktorých som sa podieľala, mali originálny a krásny soundtrack, za ktorým boli týždne tvrdej práce. Títo ľudia z nášho súboru nezmizli a boli ochotní tvoriť hudbu znovu. Gene sa však rozhodol, že ich nechce, a hudobnú zložku hry zveril jednému z našich hercov - Lukášovi.
Lukáš nikdy nechodil na umeleckú školu.
Lukáš nikdy nemal hodiny hudby.
Lukáš sa nikdy neučil hrať na hudobný nástroj.

Lukášove hudobné skúsenosti pozostávali z toho, že si pred rokom zaobstaral program na mixovanie hudby a prístup k nahrávkam rôznych hudobných nástrojov. Takýmto spôsobom začal skladať experimentálnu hudbu, pričom slovo 'experimentálna' je v tomto prípade len eufemizmom pre 'zlá'.
Jeho nahrávky nemali hlavu a pätu. Bol to chaos nástrojov s divnými zvratmi v rytme, ktorý znel, ako keby niekto dal mixážny pult do rúk dieťaťu. Blivajs. Genovi sa to ale páčilo. Div sa nepretrhol od toho, ako Lukáša vychvaľoval do nebies pri každej možnej príležitosti.

Posledná nádej na záchranu našej hry spočívala v štvordňovom sústredení v dedinke Cikháj, kde hra zvyčajne získava finálnu podobu a kde sa dá spasiť kde-čo. Odchod na Cikháj bol naplánovaný na štvrtok poobede, náš posledný nácvik pre ním bol v stredu večer. A Gene si zrazu uvedomil, že je načase, aby sme prestali improvizovať a aby sme sa naučili naše texty naspamäť. Vraj na Cikháji ich už všetci musíme vedieť. Takže po tom, ako nám celý semester prízvukoval, že sa ich nemáme učiť, nám zrazu dal necelých 24 hodín na to, aby sme ich vedeli perfektne.
K záchrane našej hry nenasvedčovalo ani to, že nám Gene oznámil, že nemá čas a na Cikháj príde až v piatok večer. Dovtedy máme pracovať sami, ale... Čo máme robiť? Žiadne pokyny, usmernenia, nič. Jediné, čo nám zdelil, bolo, že už má všetko dôkladne vymyslené a má konkrétnu predstavu o finálnom vzhľade predstavenia. Náhľad do tejto umeleckej vízie nám však neposkytol.

Gene v piatok večer skutočne prišiel, niekedy okolo šiestej. Bol po dlhej ceste hladný, ale večeru, ktorú sme mu nechali odložiť, odmietol, pretože si na siedmu zarezervoval stôl v miestnej reštaurácii. Začínať teda akúkoľvek prácu bolo zbytočné, za hodinu by sa nič nestihlo. Celkom určite nám ale mohol povedať aspoň nejaké pokyny, čo máme robiť, kým on bude večerať. Alebo mohol aspoň objasniť, čo majú znamenať tie dve veľké torty, ktoré trónili na stole vedľa neho. Samozrejme, nedozvedeli sme sa vôbec nič, len sme dúfali, že Genova večera bude trvať maximálne hodinku.
Omyl, trvala dve.

Gene sa vrátil s plným bruchom, úsmevom na perách a vysvetlením tých dvoch toriet. Lukáš, jeho hudobne nadané zlatíčko Lukáš, má narodeniny! V tej chvíli nám bolo všetkým veľmi trápne. Z donútenia sme Lukášovi zaspievali depresívne Happy Birthday a panoval v nás zmätok.
Jedna možnosť bola, že Gene je neempatický tupec a nevie, že ako učiteľ by nemal mať obľúbencov. (Počas semestra totiž už viacerí oslavovali narodeniny a toľkú pozornosť nevenoval nikomu z nich.)
Druhá možnosť bola, že mu Lukášove narodeniny iba padli vhod ako zámienka pre tie dve torty. Akoby nás chcel uplatiť cukrom, keďže mu začalo dochádzať, že to jemu všetko dlho trvá a že kvôli nemu všetci stresujeme a máme pocit, že nič nestíhame.

Tak či onak, boli sme znechutení, a takýchto znechutených nás nahnal do práce, a to v čase, kedy už s prácou zvyčajne finišujeme. Nádeje na pekné predstavenie sa každou ďalšou hodinou vzďaľovali a entuziazmus odchádzal tiež. Gene mal na každý protest jednoznačnú odpoveď: "But I am the director!" Presadzoval si tým každý absurdný nápad a celým súborom lomcoval hnev, sklamanie a frustrácia. Oproti tomu Genovo správanie bolo ako päsť na oko. Z ničoho si nerobil ťažkú hlavu, na všetko mal kopu času, stále sa rozjarene smial a okato sa divil, že sa stresujeme.

Pri tomto spôsobe práce asi nie je žiadnym prekvapením, že 24 hodín pred prvým predstavením sme ešte nemali všetko hotové a naskúšané. Gene robil zmeny na poslednú chvíľu, nikoho nepočúval a tváril sa ako spasiteľ. Ale ani to fiasko, ktoré sme na javisku predvádzali, nás nemrzelo tak veľmi, ako Genov očividný nezáujem. Viete...

Na našom prvom predstavení nebol. Vyhovoril sa, že nemá čas, a neprišiel.

Z druhého predstavenia odišiel po desiatich minútach. Musel ísť totiž do Ikey.

Na treťom, poslednom, predstavení konečne bol. Všetci sme si boli dobre vedomí, že tam bol. V čiernom hľadisku sa totiž jeho tvár dobre vynímala, keďže bola zospodu osvetlená modrým svetlom mobilu.

Nie som z tých, ktorí v sebe pestujú trpkosť a hnev. Stratiť môj rešpekt je ťažké, dávam druhé aj tretie šance, mnohokrát urobím prvý krok k tomu, aby som sa s niekým zmierila. Silnými slovami tiež nezvyknem plytvať.
Preto, keď poviem, že Gene je ľudský odpad, už to niečo naozaj znamená. Za tri mesiace nám podkopal sebavedomie, odpísal naše nadšenie a zobral nám istotu toho, že účasť na divadle je dobré životné rozhodnutie. Za tri mesiace nás rozbil natoľko, že sa k nám tento rok už nevrátili ani mnohí naši starší herci, nieto naši nováčikovia. A za tri mesiace vyprodukoval také veľdielo, že tento rok sme mali reálny problém predať lístky na našu novú hru.

Čo iné sa ale dá čakať od ľudského odpadu, všakáno?


Aerosol *the bittest*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lennie Lennie | 27. prosince 2017 v 20:49 | Reagovat

Máš naozaj ľudí a ľudí. Jedni ťa vedia povzbudiť, že by si ani sama neverila, že niečo môžeš skutočne dokázať a tí druhí naopak ponoria aj ten najlepší talent. Tiež som niečo podobné zažila počas ešte minulého leta, keď som robila animátorku. Pri jednom "šéfovi" som stratila aj to posledné sebavedomie a chodila v depkách a keď ho potom vymenili (kvôli mnohým milión veciam), prišiel zase druhý, ktorý bol spočiatku zo všetkého nadšený a skutočne vedel ľudí povzbudiť a dostať z nich von tú správnu stránku, avšak len dokým mu neprešlo dobré obdobie, potom sa zase veľmi priblížil tomu prvému človeku :D Ale ja mám celkovo šťastie na ľudí :D :D
Držím palce, nech vám pridelia už toho správneho režiséra, občas si ale asi človek musí vyskúšať obe "stránky" aby si vedel tak nejako viac vážiť to dobré :-)

2 Mrtvá Duše Mrtvá Duše | Web | 30. prosince 2017 v 19:22 | Reagovat

pěkný blog

3 Aerosol Aerosol | Web | 1. ledna 2018 v 11:33 | Reagovat

[1]: Lennie: Určite to bolo pre nás aj poučné, len to nebol príjemný proces, no :D Tento rok bol režisér už úplne v poriadku a s hrou sme mali úspech. Veď o tom ešte napíšem :) A ďakujem :)

[2]: Mrtvá Duše: Jo, dík.

4 Akrim Akrim | E-mail | Web | 6. ledna 2018 v 22:22 | Reagovat

Dobrý drbko, asi ho v Amerike nechceli.

5 smartly smartly | Web | 13. ledna 2018 v 20:04 | Reagovat

Viem si to celkom živo predstaviť, pretože niečo podobné, ale v menšom, sme nedávno zažili na projekte "emotions without words". Skoro všetko, čo si spomínala, ešte k tomu medzinárodné osadenstvo s rôznym levelom angličtiny, a tiež tomu rozumel asi len režisér - choreograf, ak vôbec on. Našťastie abstraktné predstavenie bez slov sa ťažko kritizuje :D

Príde mi ten Gene trochu ako Karel Infeld Prácheňský z Cimrmana. Veľké meno, nulový záujem. Alebo ste boli len jeho pokusné králiky na veci, ktoré by si doma nedovolil. Som rád, že ťa to neodradilo :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama