...[5.7.2018] Konečne som sa dokopala k dokončeniu článku Very Cultured a ....zvažujem nový dizajn blogu.

O MNE | kvázi beletrizovaný životopis?......
HLAVOHRMENIE | názory, myšlienky a iné katastrofy......
BRNÍM V BRNE | extrakty z môjho študentského života......
LETOM SVETOM | zážitky s túlavou obuvou......
FOTÍM | aparát je kamarát......
PÍŠEM | ošklbaná poézia, poviedkový počin a tri recenzie......
ARCHÍV | čo nemá kategóriu, hľadajte tu......

Very Cultured

14. ledna 2018 v 23:57 | Aerosol
Hádam ešte nie je prineskoro na to, aby som sa vrátila k predošlému roku a pustila sa do podrobnejšej rekapitulácie. Ak podľa vás je, skúste na tento článok chvíľku nazerať v duchu hesla lepšie neskoro ako nikdy. Práve sa totiž chystám na rekapituláciu mojich kultúrnych zážitkov a počinov roku 2017.


Čo sa kníh týka, môj účet na Goodreads tvrdí, že som ich prečítala 30. Priznám ale, že som pri tom trošku podvádzala - rovnú polovicu z týchto titulov totiž nemôžem považovať za plnohodnotné knihy. Boli to komiksy v hlavnej úlohe s Dackom Faydenom, postavou zo sveta hry Magic the Gathering. A boli fajn, užila som si ich aj napriek tomu, že komiksy vo všeobecnosti neobľubujem.
Zvyšných 15 kníh pozostávalo z týchto titulov:

Juraj 8X - Kruhy
Krista Bendová - Opice z našej police
Janka Blašková - Česná opčanka bapka Blašková
Paulo Coelho - Brida
Michael Hanlon - Stopařův průvodce Galaxií a věda
Luigi Jannuzzi - All the King's Women
Pero le Kvet - Chlapec s očami ako hviezdy
Peter Murphy - Sezona v pekle
William Saroyan - Odvážný mladý muž na létající hrazdě
William Shakespeare - Oko za oko
Jonathan Stroud - The Ring of Solomon
Oscar Wilde - Vera or The Nihilists
Tennessee Williams - The Glass Menagerie
Pavel Zajíček - Pohádka se špatným koncem
Markus Zusak - I Am the Messenger

Vybrať spomedzi nich tú najlepšiu je pomerne jednoduché. Markus Zusak ma svojím príbehom takmer zrazil z nôh a vzbudil emócie, ktoré som vskutku neočakávala. Je to autor, od ktorého som už čítala Zlodejku kníh, svetový bestseller, čo sa dočkal aj filmového spracovania. Zlodejku kníh som milovala v každom aspekte, a práve preto som siahla po ďalšom Zusakovom diele, očakávajúc podobný štýl.
I Am the Messenger sa na Zlodejku kníh nepodobá vôbec ničím - rozprávač, hlavný hrdina, zápletka, štýl písania, atmosféra, obdobie, to všetko sa líši. Ale Markus Zusak to napriek tomu znovu dokázal a touto knihou ma rozochvel.

Samostatnú pozornosť by som chcela venovať dráme. Minulý rok sa mi zišli samé zvučné mená - Shakespeare, Wilde a Williams. Popri nich meno Jannuzzi zaniká, ale, na druhú stranu, je to autor hry, v ktorej som ja sama hrala. Preto to nebol ľahký súboj diel, ale nakoniec si v mojich očiach zaslúži prvenstvo Tennessee Williams so svojím Skleným zverincom. Čítala som od neho už dohromady tri hry a je to stále lepšie a lepšie. The Glass Menagerie síce nie je tak známe ako Električka zvaná Túžba či Mačka na rozpálenej plechovej streche, ale chytila ma za srdce ešte o kus viac ako zvyšné dve hry. V tejto sa k sebe ľudia správajú nežnejšie, je v nej viac lásky a menej hlbokého trápenia (aj keď bez toho by to nebol Williams), viac krehkosti a veľa magického symbolizmu. Sklený jednorožec hovorí za všetko a Williamsovi skladám poklonu. Nádhera.

Hlboké sklamanie som zažila pri čítaní troch kníh - Pohádka se špatným koncem, Česná opčanka bapka Blašková a Chlapec s očami ako hviezdy. Ani jedno z toho nestálo za to. Nechcem sa tým však veľmi zdržovať, oveľa radšej by som sa totiž vrátila k divadelným doskám.

S poľutovaním musím oznámiť, že tento rok som v divadle bola častejšie hercom ako divákom. Videla som dve divadelné predstavenia. Strach a láska od Jessicy Litwak, americkej režisérky a aktivistky, ktorá robila po Česku turné a popri tom za pochodu vytvorila predstavenie o nenávisti a rasizme. Bolo to pomerne experimentálne, ale zato intenzívne a zaujímavé, aj keď na skutočné divadelné dosky sa to nedostalo. Predstavenie sa konalo v kaviarni, no na hodnote mu to neubralo.

Druhým predstavením bola inscenácia Veľkého Gatsbyho v trnavskom divadle a v tomto prípade ozaj skladám klobúk. Scéna vyzerala krásne, hudbu zabezpečila živá kapela, pekne sa držali predlohy a predstavenie bolo obohatené o zaujímavé prvky, ktoré by som nečakala, ale celkovo to oživii. Jediným malým tŕňom v oku bol samotný Gatsby, ktorý na mňa pôsobil menej skromne než jeho knižná predloha a ktorý sa spevácky nevyrovnal svojim kolegom. Napriek tomu som ale s výkonom trnavského divadla veľmi spokojná a predstavenie odporúčam.

Prejdem teda k iným druhom herectva - filmom a seriálom. Čo sa filmov týka, nemám zoznam všetkých, ktoré som za tento rok videla. Na tie najlepšie si ale spomínam celkom jasne. Za zmienku určite stoja Suffragette (2015) o počiatkoch feministického hnutia, A Beautiful Mind (2001), fascinujíci príbeh matematika Johna Nasha, ktorý trpel paranoidnou schizofréniou, a kultový Fight Club (1999). Vypichnúť by som ale chcela dva diametrálne odlišné filmy.

Pride (2014) som pozerala v rámci príprav na štátnice z kultúry, keďže je to film, ktorý sa dotýka niekoľkých kultúrno-historických tém. Sleduje osudy skupiny gayov a lesbičiek z Londýna v osemdesiatych rokoch minulého storočia - v období vlády Margaret Thatcherovej a baníckych štrajkov. Napriek tomu, že v tom čase ešte sami čelili značnému útlaku, sa rozhodli, že útlak baníkov nebudú tolerovať, a zorganizovali zbierku pre veľmi konzervatívnu banícku dedinu vo Walese.
Námet znie pomerne nepravdepodobne, ale vychádza zo skutočných udalostí, ktoré sú vo filme spracované bravúrne. Nechýba humor, dojatie, láskavý sentiment, pocity mrazenia z nepríjemných tém minulosti a súcit. Emočne ma film úplne odrovnal, ale túto horskú dráhu pocitov som si nesmierne užila. A stálo to za tú hromadu sĺz preliatych nad záverečnými scénami.

What We Do in the Shadows (2014) je z trochu iného súdka. Táto nenápadná komédia v štýle dokumentárneho filmu sa zaoberá životom štvorice upírov, ktorí v 21. storočí spolu v jednom novozélandskom meste zdieľajú byt. Reálie života upírov, ktorí sú na tomto svete už desiatky, stovky až tisícky rokov a stále si nezvykli na modernú spoločnosť, ma nikdy nezačnú nudiť. Film som videla už niekoľkokrát, a ak sa na ňom nesmejem nahlas, tak sa minimálne pobavene uškŕňam. Tento typ humoru je môj obľúbený a film z celého srdca odporúčam.

Na rade sú seriály.
Je celkom zaujímavé uvedomiť si, že niečo sledujem už iba zo zotrvačnosti a možno z určitej dávky sentimentu. The Big Bang Theory aj Doctor Who pre mňa kedysi znamenali veľa, ale teraz sú už iba v úlohe ohniviek s minulosťou. Iste, stále ma nenudia, inak by som ich sledovanie už vzdala, ale veľká väčšina príjemných pocitov, ktoré som si s nimi kedysi spájala, je už fuč. Je to škoda, hlavne v prípade Doctora Who, pretože hlavný problém vidím v tom, že sa za každú cenu snaží vyhovieť požiadavkam social justice warriors, ale robí to príliš okato a vyznieva to neúprimne.

Veľmi príjemným prekvapením bol ale seriál Dirk Gently's Holistic Detective Agency, veľmi voľné pokračovanie kníh z pera Douglasa Adamsa. Knihám sa podobá minimálne, ale v tomto prípade mi to vôbec neprekáža a všetko tvorcom odpúšťam, pretože je to jednoducho krásne. Šialené, pritiahnuté za vlasy, neuveriteľné a aj napriek tomu to nakoniec nejak dáva zmysel. Je to seriál, ktorý mi dáva pocit, že som doma a že niekto mi rozumie. Skutočnosť, že seriál pre malú sledovanosť zrušili po druhej sérii, už dlhú dobu oplakávam.

To najlepšie na záver. The Handmaid's Tale mi síce vôbec nedáva pocit, že som doma, a nedokážem s ním spojiť ani čokoľvek príjemné, ale práve v tom spočíva jeho sila. Je brutálny, keď treba brutalitu. Je šokujúci, keď treba šokovať. Je nechutný, keď treba znechutiť. A je v tom hrozne dobrý. Pred troma rokmi som čítala aj knihu, na ktorej je založený, a musím povedať, že sa mi páčia aj pasáže, kde sa dôkladne drží kníh, aj tie, kde sa odchyľuje. Zachádza aj tam, kam predloha nezašla, a darí sa mu pri tom držať myšlienku, atmosféru aj tú morbídnu fascináciu. Všetko je podtrhnuté výbornými hereckými výkonmi, hudbou a strihom, a ja sa rada nechám šokovať a znechutiť znova a znova, pretože The Handmaid's Tale za to stojí.

Aerosol *june, july*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 mydarkpath mydarkpath | Web | 21. ledna 2018 v 13:43 | Reagovat

zajímavě podáno

2 lososový kvet lososový kvet | 27. července 2018 v 13:10 | Reagovat

Teším sa, že si článok dopísala a ďakujem za tipy, niečo si určite prečítam/pozriem :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama