...[31.10.2018] Fotky v článkoch z Grécka sa zobrazujú zle a neviem prečo. Ospravedlňujem sa.

O MNE | kvázi beletrizovaný životopis?......
HLAVOHRMENIE | názory, myšlienky a iné katastrofy......
BRNÍM V BRNE | extrakty z môjho študentského života......
LETOM SVETOM | zážitky s túlavou obuvou......
FOTÍM | aparát je kamarát......
PÍŠEM | ošklbaná poézia, poviedkový počin a tri recenzie......
ARCHÍV | čo nemá kategóriu, hľadajte tu......

Let It Go

15. června 2018 v 17:47 | Aerosol
Spomenúť si, ako sa píšu články, je po takej dlhej dobe vždy trochu náročné. Zdá sa mi zaujímavé, že už druhým rokom udržiavam určitý vzorec - ku koncu roka sa nadchnem, začnem písať ako o život a niekedy zhruba vo februári mi dôjde šťava. A tú nájdem až vo chvíli, keď mám pocit, že sa niečo nové začína.
Podobný vzorec mám aj v čítaní kníh. Ku koncu roka chcem rýchlo dobehnúť svoju výzvu na Goodreads a po novom roku v tempe neprestávam, pretože chcem mať rýchly progres. Takto som za prvých šesť týždňov roka prečítala asi 7 kníh a za celý zvyšok semestra až doteraz len tri.
Prebúdza to vo mne otázky o korelácii a kauzalite. Odpovede ale nemám.


Po toľkej mlčanlivosti by sa opäť zišlo zmieniť, že žijem. Prirodzene, práve život ma zamestnáva natoľko, že mi neostáva energia venovať sa blogu. Kiežby to bolo len tým, že mám veľa práce a že nestíham časovo. Napriek tomu, že veľa práce naozaj mám, času na ne je dosť. Len ju nerobím. Lebo som unavená. Lebo mám pocit, že som nekompetentná. Lebo to nezvládam. A je mi z toho úzko.

Hľadala som dôvody tejto úzkosti a hľadala som spôsoby, ako sa jej zbaviť. Nakoniec sa mi predostrela možnosť, že mám ADD, poruchu pozornosti. Čítala som si symptómy a z očí sa mi rinuli slzy, pretože som sa stotožňovala s každým jedným z nich. Pretože opisovali mnoho vecí, s ktorými sa potýkam nielen v súčasnosti ale vlastne celý život. Pretože jednotlivé dieliky skladačky zapadli do seba a ja som si uvedomila, že zrazu pred sebou vidím cestu.

Prišla na to reč aj doma, keď som sa rozprávala s otcom. Povedala som mu, že by som chcela zájsť k psychológovi, pretože mám podozrenie, že by som mohla mať poruchu pozornosti. A vďaka otcovi som, samozrejme, zistila, že žiadnu poruchu nemám, že som úplne v poriadku a že by som mala prestať nad sebou toľko rozmýšľať. Vraj by som len mala byť sama sebou. A neporovnávať sa toľko s ostatnými. A dôverovať slovám svojho otca, ktorý ma predsa dobre pozná a nechce mi zle.

Môj otec ma predsa dobre pozná.
Tak dobre, že mi k narodeninám kúpil zlatý šperk v tvare ruže, keď ja nenosím šperky, florálne vzory ani zlatú farbu.
Môj otec ma predsa dobre pozná.
Určite vďaka tomu, že vždy pozorne počúva, čo mu hovorím a berie moje slová vážne.
Môj otec ma predsa dobre pozná.

Viem, že mi úprimne chcel pomôcť a poradiť. Len je škoda, že keď konečne akceptoval možnosť, že mám problém so sústredením, podstata jeho rady spočívala v tom, že by som sa proste mala viac sústrediť. A tiež je škoda, že opomenul skutočnosť, že som si od neho rady nepýtala. Pýtala som si podporu - chcela som, aby moje problémy nezmietol hneď zo stola s tým, že nie sú. Aby si ma vypočul, než si vytvorí jasnú predstavu o tom, čo mi je a čo mi nie je. Aby nemal pocit, že vie najlepšie, ako mi pomôcť. Lebo nevie. O ľudskej psychike má zúfalo málo informácií a kedykoľvek mu nejaké nové chcem poskytnúť, nezaujíma ho to - či už sa to týka mňa, mojej mamy alebo niekoho iného.

Bolo mi z toho smutno a bola som z toho mierne nahnevaná. Zrejme i teraz sa dá v mojich slovách postrehnúť osteň trpkosti. Zožiera ma to ale o dosť menej. Napadla mi totiž jedna vec.
Možno ma otec nikdy nepochopí tak, ako by som si želala. A je to tak v poriadku. Sme obaja len ľudia a ľuďom sa to proste stáva, že sa nepochopia.

Možno sa príliš zaoberám tým, čo by som chcela na sebe a v okolí inak. Rozmýšľam, či som nebola náhodou o kus spokojnejšia, keď som sa spoliehala na okolnosti a len tak sa nechávala unášať vetrom. Asi to skúsim a proste uvidím. Nemám čo stratiť, snáď len trochu času - ale, úprimne, ten strácam tak či tak.

Aerosol *dino dynamite*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 smartly smartly | 18. června 2018 v 10:44 | Reagovat

Možno má aj tvoj otec poruchu pozornosti. Ale vtípky bokom, cítiš to, čo ja prakticky pri všetkých ľuďoch. Dá sa s tým zžiť? Asi áno, ale u niektorých ľudí ťa to jednoducho bude štvať. Tak ako mňa kedysi u teba. Nejeden psychológ by sa ťa asi ako prvé opýtal, či si to vôbec otcovi povedala, ale nejeden psychológ nemôže rozumieť, prečo niekto tak trvá na tom, že ten druhý na to musí prísť sám.
smartly *fire fibre*

2 Aerosol Aerosol | Web | 19. června 2018 v 3:11 | Reagovat

[1]: smartly: Nepovedala som mu to tak konzistentne, ako je to tuto v článku, ale v rámci konverzácie som svoje potreby a očakávania zmieňovala - tak ako som kedysi chcela od teba, aby si ich zmieňoval. Netrvám na tom, aby ľudia tápali v temnotách, nie je to nutné.

3 Marie Veronika Marie Veronika | Web | 19. června 2018 v 8:39 | Reagovat

Ano, osten trpkosti je v tvých slovech stále zřetelný. Občas narazím na něco jako vtip o tom, jak by to vypadalo, kdyby lidé zlehčovali fyzické trápení, jako zlehčují to psychické. "A zkoušel jsi... prostě nemít chřipku?" Generační rozdíl u těchto témat bývá opravdu velký. Proto napíšu hlavně jedno: jestliže cítíš potřebu jít k psychologovi, jdi. Psycholog může pomoct i úplně zdravému člověku - podívat se na vlastní život z nové perspektivy, ukázat nové cesty. Je to zcela v pořádku a legitimní.
Držím ti palce.

4 Lennie Lennie | 19. června 2018 v 8:46 | Reagovat

Tiež som už dávnejšie rozmýšľala o podobnom "probléme" aj u seba. Avšak vždy sa pri tom tak zamyslím, nemá všeobecne väčšina našej generácie ADD/ADHH/niečo tomu podobné? Čítam články na rôznych blogoch, umeleckých, cestovateľských, stretávam rôznych ľudí a čoraz viac si začínam všímať niečo spoločné. Ono je to podľa mňa aj celkovo dnešným svetom, enviromentálnym prostredím, elektronikou atď. Úprimne, neviem, či by pomohol psychológ, asi sa len naučiť dobre spoznať a akceptovať sami seba a využiť tie silné stránky na niečo produktívne, proste sa so svojím myslením naučiť pracovať. A kto nechápe, proste to nechať tak, každý vidí tú realitu nakoniec inak, podľa toho, ako bol vychovávaný a ďalších vecí.
Mimochodom, teším sa, že si sa ozvala novým článkom :-)

5 Džejní Džejní | E-mail | Web | 23. června 2018 v 9:54 | Reagovat

ak si dospela k pocitu, ze chces navstivit psychologa, rozhodne odporucam, aby si tam isla. uz len preto, aby si si neskor nehovorila: a co keby som bola isla...
podpora zo strany rodicov je ocakavana a chcena, to je jasne, ale ako pises, niektori ludia sa mozno nevedia dostatocne pochopit. preto musis bojovat sama za seba, za to, co chces, comu veris a co mas pocit, ze potrebujes. drzim palce :)

6 Polly Polly | Web | 28. září 2018 v 9:27 | Reagovat

Ono netreba asi zabúdať aj na to, že naši rodičia sú skrátka iná generácia. Ako napríklad dyslexia, ktorou kamarát trpí a riešia sa až v jeho pokročilejšom veku... na základnej trpel ako hrom, cítil že niečo nie je ok, učitelia na ňom sedeli, lenže vtedy skrátka dyslexia "neexistovala"...takže ani rodičia nevedeli, čo s ním. Teraz si vieme veľa vecí vyhľadať na nete, poradiť si, pochopiť, čo nám môže byť...je to niečo, do čoho naši už možno nenabehnú ... nezžijú sa.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama