...[31.10.2018] Fotky v článkoch z Grécka sa zobrazujú zle a neviem prečo. Ospravedlňujem sa.

O MNE | kvázi beletrizovaný životopis?......
HLAVOHRMENIE | názory, myšlienky a iné katastrofy......
BRNÍM V BRNE | extrakty z môjho študentského života......
LETOM SVETOM | zážitky s túlavou obuvou......
FOTÍM | aparát je kamarát......
PÍŠEM | ošklbaná poézia, poviedkový počin a tri recenzie......
ARCHÍV | čo nemá kategóriu, hľadajte tu......

Invaders

2. října 2018 v 23:43 | Aerosol
Mám taký nepekný zvyk nabrať si toho na plecia viac, než dokážem uniesť. Tak som si takmer pred dvomi rokmi zapísala v jednom semestri zároveň kurz tlmočenia aj kurz improvizácie, pretože som vedela, že to pre mňa bude výzva, a ja mám osobnostné výzvy rada. To, že v danom semestri som mala osobnostných výzev až-až, keďže som práve musela písať a odovzdávať bakalárku a organizovať tábor, ma vôbec netrklo. Výsledok? Týždeň čo týždeň som na hodinách končila v slzách, pretože som neustále prepínala svoje sily. Recept na úzkosť ako stvorený.



Musím povedať, že som vtedy mala zo strany učiteľov aj spolužiakov šťastie na ľudský a chápavý prístup. Nikto ma do ničoho netlačil, nikto to zvlášť nehrotil, vždy som dostala priestor svoju úzkosť rozdýchať a ja som za to bola vďačná. Vyučujúca na improvizácii to dokonca využila ako príležitosť na to, aby nám odovzdala dôležitú informáciu - nech nás počas improvizácie začne blokovať akákoľvek emócia, nemusíme to brať ako rušivý faktor, ktorý improvizáciu znemožňuje. Veď naše postavy pokojne môžu koktať, môžu trpieť úzkosťou, môžu mať pocit hanby za svoju veľmi lámanú angličtinu. Hlavné je, aby sme sa nenechali paralyzovať pocitom, že náš výstup nie je dokonalý alebo dostatočne zábavný.

Už vtedy mi to prišlo ako užitočný spôsob nazerania na vec, aj keď som sa tej rady ešte nevedela úplne držať a môj strach spojený s improvizovaním bol príliš silný. Ale napriek tomu, že osobne som pre to nemala žiadny dôkaz, verila som tomu, že je to stav, ktorý je možné dosiahnuť.

S jesenným semestrom teraz pre mňa opäť prišiel čas vstúpiť do radov divadelnej skupiny The Gypsywood Players. Divadlo ako také s improvizovaním nemá až toľko spoločné, i keď sa tam prienik určite nájde. Ja tento prienik pociťujem hlavne v prvom týždni. Na prvom gypsywooďáckom stretnutí totiž vždy prebieha konkurz - herci jednotlivo alebo po dvojiciach vstupujú pred režiséra a jeho pomocníkov a majú za úlohu nejakým spôsobom zahrať scénu, ktorú do ruky dostali len pár minút predtým. Nie je čas niečo sa učiť alebo sa poctivo pripraviť, a aj keď si človek premyslí, ako chce stvárniť hento a ono, nervozita si občas vypýta svoju daň a človek nakoniec improvizuje viac, než čakal.

Keďže je toto už môj piaty ročník účinkovania v divadle, mám na konkurze výhodu. Režisér ma dobre pozná, ja poznám jeho a viem, že sa nemusím cítiť nepohodlne kvôli tomu, že by som pred nejakými neznámymi indivíduami išla s kožou na trh. Dodáva mi to sebaistotu, takže príprave som sa veľmi nevenovala. Text som si prebehla tak dvakrát a zvyšný čas na prípravu som strávila tým, že som sa zapojila do rozhovoru s našimi nováčikmi, nech sa necítia ako v cudzom a nepriateľskom prostredí.

Lenže sebaistota sem, sebaistota tam, keď vstúpim pred režiséra, predsa len ma premkne nervozita a mierna úzkosť. Pozriem sa na svoj papier a zistím, že mi písmenká tancujú pred očami, lebo sa mi klepú ruky. Postave reportéra, ktorému som zamýšľala dať zachmúrený a zvučný prejav a profesionálny prístup, sa zrazu trasie hlas a ja s tým neviem nič spraviť. Vedomú myseľ mám pokojnú a čistú, ale telo ma na pokyn podvedomého strachu zas a znovu zrádza.
Už mám odskúšané, že dať si pauzu, nadýchnuť sa a začať odznova pre mňa nie je úplne funkčná metóda. Stresuje ma na nej, že som narušila plynulosť toho momentu a dala najavo, že ma premkla slabosť. Treba na to ísť inak. Je načase konečne zužitkovať starú radu a tváriť sa, že presne takto to bolo celú dobu zamýšľané.

Vyšlo to lepšie, než som čakala. Nervozitu som podfarbila trochou hystérie a paniky a výsledok bol pre mňa dosť uspokojivý, pretože v kontexte tej scény to aj dávalo zmysel. Koniec koncov, reportáž o tom, že Zem napadli Marťania a pri obrane padlo 7000 vojakov si trochu paniky a existenciálnej hrôzy zaslúži.

Spätnú väzbu z konkurzu ešte nemám a ktovie, ako by to celé dopadlo, keby sa scéna netýkala invázie z Marsu no rozjarenej narodeninovej oslavy, ale aj tak som spokojná. Ako dôkaz, že táto metóda naozaj môže fungovať, mi to stačí, a je to pre mňa povzbudivé poznanie, že som možno o krok bližšie k efektívnemu spolužitiu s pocitmi úzkosti.
Už len dúfať, že tento semester som už svoju nepeknú chybu nezopakovala a nenaložila som si toho priveľa. Pretože ako sa tak dívam na počet domácich úloh, musím si rovno aj vynadať, že namiesto nich píšem článok na blog. A to mám školu len dva dni v týždni...

P.S.: Áno, náš tohtoročný divadelný počin sa bude týkať invázie z Marsu. Teším sa na to veľmi veľmi veľmi!

Aerosol *surreptitious shananacking*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 lososový kvet lososový kvet | 4. října 2018 v 22:35 | Reagovat

"Vedomú myseľ mám pokojnú a čistú, ale telo ma na pokyn podvedomého strachu zas a znovu zrádza."

Presne na toto som dnes myslela! Mám to tak isto a o dva týždne ma čaká prezentácia v angličtine, kde asi poslucháčov nepresvedčím, že panický výstup s koktaním je zámer :D

2 lososový kvet lososový kvet | 4. října 2018 v 22:35 | Reagovat

Jaj a iné som chcela. Si šikovná a úžasná :-*

3 Marie Veronika Marie Veronika | Web | 5. října 2018 v 15:57 | Reagovat

No vida, jak kouzlo nechtěného perfektně zapůsobilo :-) A množstvím povinností se nenech tolik vylekat - na článek na blog se vždycky těch pár minut najde a pak se člověk může s o to větší vervou vrhnout do víru povinností :-)

4 Platan Platan | E-mail | Web | 7. října 2018 v 14:28 | Reagovat

Fu, z Tvojho opisu nervozity som ostal nervózny aj ja :-D Presne kvôli tomu traseniu tela nemôžem mať pripravené papiere na prezentáciách ale musím sa spoľahnúť, že ak na niečo zabudnem, zimprovizujem to. Verím, že všetko úspešne zvládneš slniečko :)

5 Polly Polly | Web | 8. října 2018 v 10:58 | Reagovat

Máš môj úprimný obdiv...divadlo o.O!! skvelé! Ale tá rada v úvode je nad zlato. V podstate je to o tom prijať sa taký aký som a to prinesie vždy skôr pozitívny výsledok.
Ja síce mám nejakú skúsenosť s vystupovaním na pódiu (tanec, súťaž v prednese po kórejsky, čítanie svojej lit.tvorby) a vďakabohu som ten typ trémistu, čo sa stresuje do poslednej chvíle, ale akonáhle vyjde pred ľudí, doslova sa prepne ako robot a ide na 100% ...ale divadlo by som nedala! Chce to podľa mňa veľa sebazaprenia, sústredenia, talentu... no na druhej strane je to krásny spôsob umeleckého vyžitia sa.

6 Aerosol Aerosol | Web | 10. října 2018 v 21:06 | Reagovat

[2]: Kač: To mám asi po tebe! Držím palce s panikou a koktaním, nech sa ti podaria tak dobre, že na nich aspoň budeš môcť demonštrovať krízovú intervenciu alebo také čosi! :D

[3]: Marie Veronika: Kiežby mi článok trval pár minút! Väčšinou aj nad tými krátkymi trávim hodinu a pol :D

[4]: Mráčik: Na to je ešte jeden trik - pripraviť si poznámky na tvrdý papier, ten sa tak neklepe :D

[5]: Polly: Wow, ďakujem. To divadlo nie je až taká veda, popravde. Myslím, že by to mohol zvládnuť ktokoľvek, kto by chcel. Na druhú stranu, tanec! To už je ozaj niečo!

7 smartly smartly | 12. října 2018 v 20:21 | Reagovat

Tak hlavne šťastie na režiséra:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama